Druhý aprílový týždeň som s Jojom vyrazil na dobrodružstvo do rumunského hlavného mesta Bukurešť. Veľmi som sa tešil, že budem môcť stráviť čas s Jojom a že budeme môcť spolu snívať a plánovať. Úprimne som netušil, čo nás v Bukurešti čaká, ale ako misionár som na také veci už trošku zvyknutý aj keď to nie je vôbec príjemné, keď neviete čo Vás čaká.

Pozvanie sme dostali od jedného nemeckého páru, ktorý má na starosti šírenie Kairosu v Európe. Od začiatku roku 2019 sme boli s nimi v kontakte kvôli prekladu kurzu Kairos. Ponúkli nám, aby sme prišli na túto konferenciu, nech zistíme ako funguje organizácia Simply mobilizing a aby sme mohli oficiálne priniesť Kairos na Slovensko. Vedeli sme, že tam budú aj zástupcovia českej misijnej organizácie Nehemia, ktorí už majú kurz Kairos preložený a rozbehnutý. A práve Nehemia nás s Jojom povzbudila, aby sme použili Kairos na prinesenie misijného povedomia na Slovensko.

Po príchode na letisko nás čakal dobre organizovaný tím miestnych služobníkov, ktorí nás odviezli do hotela. S Jojom sme sa prihlásili, že môžeme pomôcť s chválami. Zhodili sme tašky na izbu a utekali do spoločenskej miestnosti. Tam sme prvýkrát stretli Lindu, ktorá mi tak trochu vybila poistky. Linda bola pred vyše dvadsiatimi rokmi na Filipínach, prešla si kurzom Kairos a Boh k nej hovoril, že by bolo super, keby to priniesla do Európy. A keď prišla za ľuďmi, ktorí ten kurz na Filipínach robili, s tým či by ho mohla rozbehnúť aj v Európe, tak na ňu pozerali začudovane s otázkou, že načo treba kurz o misii priniesť do Európy, však Európa je kresťanská. Ona im vtedy povedala to, čo jej Boh dáva na srdce a aj o situácii v Európe. Linda sa stala hlavnou koordinátorkou pre Európu. Kurz Kairos sa odvtedy pomaly, ale isto dostal do skoro všetkých krajín Európy.

Jedna z posledných krajín, ktoré nemajú rozbehnutý Kairos v Európe je Slovensko. Verím, že teraz prišiel pre Slovensko Kairos čas. Starí Gréci mali pre čas dve slová. Jedno bolo “chronos” a druhé “kairos”. Slovo chronos predstavuje čas v hodinách a minútach. Napríklad autobusy by mali chodiť v chronos, to znamená, že podľa určenej hodiny a minúty, čo v praxi nie je vždy pravda, ale ako príklad to snáď chápete. Slovo kairos predstavuje TEN správny čas. Zber viniča nemôže vinohradnik určiť dopredu na presnú hodinu a minútu (čiže chronos), ale naopak slovom kairos. Keď vidí, že je ten správny čas na zber, ciže “Kairos čas”. Aj preto sme nášmu zatiaľ najmladšiemu synovi Nehemiášovi dali druhé meno Kairos. Nie podľa kurzu, ale preto lebo Nehemiáš znamená “upokojený Bohom” a Kairos znamená, že to bolo v pravom čase.

Naspäť ku konferencii Simply mobilizing a k Linde, ktorá mi vybila poistky, tým aká bola pokorná a milá. Bolo vidieť jej poslušné srdce, ktoré si zjavne neplnilo žiadne egoistické túžby, ale napĺňalo Božiu vôľu. Bolo to veľmi inšpirujúce vidieť nielen Lindu, ale celý tím SM ako dávajú Ježiša na prvé miesto vo svojich životoch a v službe. Napriek tomu, že nás nikto nepoznal a oni všetci sa osobne poznali, sme ani na chvíľu nemali pocit, že nás odsúvali nabok. Dozvedeli sme sa veľa vecí, ktoré boli pre nás úplne nové. A keď sme ľuďom rozprávali ako si nás Boh povolal na Slovensko a čo sa deje na Slovensku v oblasti misie, tak všetci videli že Boh ide pred nami. Lebo napriek tomu, že sme technicky úplne na začiatku, tak máme niektoré veci pokryté lepšie, ako krajiny, ktoré už majú Kairos niekoľko rokov. Najkrajšie na tom je to že je vidieť, že tie veci spôsobil Boh a nie my.

Ku mne Boh veľmi osobne hovoril ohľadom mobilizácie na Slovensku. Už hneď prvý večer som si uvedomil, že moje sny, ktoré som sníval pre Slovensko sú malé. Sníval som totiž o tom, aby kým budeme teraz na Slovensku, mohlo z našej krajiny povstať aspoň desať nových misionárov, ktorí odídu tam, kde si ich Boh povolá. Boh má však oveľa väčšie plány so Slovenskom v najbližších rokoch. Dnes snívam o tom, že počas nášho pôsobenia na Slovensku povstanú minimalne desiati mobilizátori, ktorí budú mobilizovať slovenskú cirkev. Verím, že každý z nich zmobilizuje aspoň desiatich misionárov, ktorí odídu do posledných končín zeme, aby naplnili to veľké poverenie, ktoré má ľudstvo od prvého dňa svojej existencie a to je, aby bola celá zem naplnená ľuďmi ktorí odrážajú Božiu slávu a aby každý národ mal svoje zastúpenie v neveste Kristovej. Veľmi silno verím, že Slovensko má špeciálne miesto v týchto posledných vzdychoch zeme, ktorá je pripravená na druhý Ježišov príchod.

Päť dní, ktoré som strávil v prítomnosti mobilizátorov z celej Európy a sveta, bolo pre mňa osobne veľmi premieňajúce a motivačné. Počul som, videl som a pocítil som, prečo nás Boh povolal naspäť na Slovensko. Keď sa za nás ako za novú krajinu modlili, tak mali pre nás slovo o tom ako si nás Boh vystrelil spolu s Jojom ako šípy, ktoré keď zasiahnu cieľ, tak dôjde k výbuchu do všetkých strán.

V rámci procesu prinesenia kurzu Kairos na Slovensko, sme sa museli zúčastniť Kairosu v Českej republike, ako jeho sprievodcovia. Prečo sprievodca a nie lektor? Kurz Kairos nie je o tom, že Vám bude nejaký lektor rozprávať lekciu. Kurz je založený na samoštúdiu, skupinkách a stíšeniach, ktorými vám pomáhajú prejsť sprievodcovia. Česká republika nás totiž dostala na zodpovednosť ako novú krajinu. Som veľmi vďačný, že naši českí bratia a sestry prijali túto úlohu. A preto sme mali dohodnuté, že pôjdeme robiť sprievodcov na Kairos do Českého Tešína.

Odišiel som štvrtok ráno vlakom z BA a v Žiline som nastúpil na vlak, v ktorom už sedel Jojo, ktorý cestoval z BB. Spolu sme prišli do Českého Tešína asi dve hodiny pred dohodnutým časom. Keď sme spolu sedeli na obede cítil som sa ako člen vysadkarského komanda, ktoré prišlo do mesta plného nepriateľov. Vôbec som tomu nechápal, ale neskôr som pocítil realitu duchovného boja, v ktorom sme s Jojom boli.

V budove Apoštolskej cirkvi sme boli prví, ale hneď po nás prišiel Leoš - riaditeľ Nehemie spolu so svojou manželkou Miri, ktorá bola hlavný sprievodca kurzu. Po nich prišiel aj Marek, ktorý už medzičasom odišiel na misiu. Pre mňa a Joja to bolo prvý krát čo sme mali byť sprievodcami, aj keď kurz pre sprievodcov sme si urobili ešte v Budapešti na konci minulého roka. Trošku som bol v strese, lebo ja som nikdy nemal rád generálky ani keď som ešte počas mojich tínedžerských čias hrával divadlo v Quo Vadise. Skúšku som na môj vkus nezvládol, mal som aj nejaké technické problémy s power pointom a celkovo som sa jednoducho hanbil. Napriek tomu som dostal docela pozitívny feedback. Bolo mi povedané, že síce som to povedal veľmi svojsky, ale všetci prítomní mi to uverili. Čo je dobré, lebo ja som sa ani nesnažil klamať. O pár hodín na to som išiel na ostro pred osemnástimi “študentmi” kurzu Kairos. Myslím, že to dopadlo oveľa lepšie ako generálka. Večer som bol na izbe s Jojom a vedľa nás v izbe bol Marek. Spolu sme kecali, rozprávali sa o našich výzvach a smiali sa na našich chybách. Je to vždy úžasný čas, keď som s ľuďmi, ktorí mi rozumejú, lebo si prešli a prechádzame veľmi podobnými vecami.

Keď som si v ten večer líhal, tak som začal cítiť bolesť v hrdle, ráno som už mal aj plný nos a cítil som sa ako keby som mal horúčku. Cestou do zborovej budovy, som si kúpil kvapky do nosa a lieky proti horúčke. V ten piatok som nemal nič uvádzať iba viesť skupinky a urobiť jedno malé zhrnutie. Ale keď som si večer líhal tak som bol vyčerpaný a cítil som sa ešte chorlavejšie ako deň predtým. V sobotu ráno som sa už cítil naozaj zle a celý deň som bol ako múmia. Tesne po obede som mal ešte jedno zamyslenie, ktoré som urobil z posledných síl. To zamyslenie bolo o Božej moci na misijnom poli. Veril som, že ma môže Boh uzdraviť kedykoľvek a kdekoľvek, ale stále to neprichádzalo. Dosť ľudí mi žehnalo a modlilo sa za mňa počas toho víkendu, ale stále som sa cítil pod strom. Ja viem, že sa používa skôr termín cítim sa pod psa, ale mne to nesedí, lebo podľa mňa pes sa cíti dosť dobre, teda aspoň väčšina psov môže behať, čúrať kde sa im zachce, dostanú niečo žrať, alebo si niečo nájdu na jedenie podľa skvelého čuchu a niektorí psíkovia majú vo svojom dospelom veku aj kočíky. Na druhej strane taký strom, nemôže iba tak behať a ani čúrať, len tak stojí a musí sa pozerať na tých psov, ktorí k nemu prídu na kočíku a ešte ho aj očúrajú. Ale usúďte sami.

Po mojom poslednom úvode som si ľahol do zadnej miestnosti a triasol sa od zimy, mal som totiž vysokú horúčku. Mal som nejaké lieky, ale tie zabrali iba na pár hodín a potom som musel čakať, kým ich môžem znova zobrať. Cesta vlakom nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Barča pre mňa prišla na vlakovú stanicu, lebo bola u Sisi a Maťa, kde pripravovali cookies a banana bread na misijnú nedeľu. Čo bolo hneď na druhý deň.

Bolo to prvýkrát čo sme mali mať nový formát misijnej nedele. Posledných osem rokov bolo misijné okienko raz za mesiac v rámci oznamov. Posielali sme do neho videa z Lower Brule a keď sme tu boli prítomní, tak sme podali report na mikrofón. Spolu s vedením zboru sme chceli zefektívniť tento čas a tak sme došli s nápadom, že by sme mohli mať raz za tri mesiace misijnú nedeľu. Danny Jones, bol prvý misijný rečník na našej prvej BCC misijnej nedeli. Takže chápete, že napriek tomu, že som sa cítil pod strom, tak som nemohol ostať doma, ale musel som sa vzchopiť. Bol som nadšený, že vedenie Bratislava City Church dalo takýto obrovský priestor misii. Danny to zobral za pačesy a mne sa tlačili slzy do očí nielen z nádchy, ktorú som mal, ale aj z Božej prítomnosti, ktorá tam bola citeľná. Všetok výnos z predaja cookies a banana breadu ide na prvý slovenský Kairos kurz, ktorý bude v auguste tu na Slovensku.

V nedeľu večer som si líhal s túžbou, že v pondelok ráno budem vládať ísť hrať hokej, ale keď mi zazvonil pred piatou budík, a ja som ho vo vysokej horúčke vypínal tak som vedel, že to nedám. Keď Barča zistila, že som nešiel na hokej, bolo jej jasné, že som chorý. V pondelok večer som išiel k lekárke, ktorá mi dala antibiotiká. Prešiel týždeň, ktorý som sa snažil stráviť v posteli s čajíkom a Barča sa chystala na ženskú konferenciu Fiesta. Vo štvrtok večer ma začalo bolieť v oblasti krížov. Najprv som tomu nevenoval veľkú pozornosť. V piatok doobeda odišla s Nemom a mne ostalo päť detí doma, ktoré sa mi, ale podarilo rozdistribuovať po starých rodičoch a tak som ostal doma sám. Bol to veľmi zvláštny pocit, to ticho ma vyrušovalo a do toho tá bolesť v chrbte, ktorá sa zintenzívnila. Začal som rozmýšľať, že či tá bolesť nie je spôsobená antibiotikami. Totiž, keď som mal asi devätnásť rokov, tak mi na pohotovosti lekárka predpisala lieky na angínu, ktoré sa, ale nemôžu predpisovať ak má človek mononukleózu. Skončil som v nemocnici, lebo mi skoro zlyhala pečeň. V piatok v noci ma naplnil strach z toho, či mi nezlyhá pečeň. V sobotu ráno som bol živý, tak som sa potešil, ale stále ma to bolelo. Barča došla večer z Fiesty a celá nadšená mi o všetkom rozprávala a ja som ju požiadal o modlitby. Ešte v ten večer som cítil uvoľnenie, ale ten neveriaci Tomáš vo mne, mi šepkal že ráno uvidíme, či budem naozaj uzdravený. A bol som, vďaka Bohu ma už odvtedy nič nebolelo a antibiotiká som kompletne dobral. Ten ďalší víkend som opäť išiel robiť sprievodcu do Čiech na Kairos a mohol si to v zdraví užiť.

Tak ako aj minulý rok som išla na Fiestu s očakávaním. Minulý rok som čakala na odpoveď ohľadne našich víz. A Boh ku mne jasne prehovoril počas chvál. Nikto sa za mňa nemodlil, len som zrazu počula vo svojom srdci vetu: “To Ja zadržiavam otvorenie vízových dverí pre tvoje dobro.” Po skončení minuloročnej Fiesty sa ešte za mňa modlila jedna priateľka a dostala pre nás slovo, že si nás teraz Boh chce pripraviť na to, čo máme pre Neho urobiť, lebo je to väčšie ako by sme teraz mohli zvládnuť. Odvtedy ubehol rok a ja som vďačná za to, kde som ten rok mohla prežiť. Boh nám dal smerovanie na tento čas na Slovensku a úžasne sa postaral o každú našu doterajšiu potrebu. Ešte aj o to, aby som mala čas, keď som na modlitbách sama bez detí - a to je v mojom prípade riadna výzva.

A tak som aj na tohtoročnú Fiestu šla s očakávaním. Vypýtala som si od Pána, aby som sa mohla pomodliť za desať žien. A naozaj som mala cez ten víkend príležitosť sa modliť postupne s desiatimi ženami! Aj napriek tomu, že som tam bola s päť mesačným Nehemiášom. A aj ja som dostala dávku požehnania hneď prvý večer, keď mi Miro zobral Nema, aby som si mohla užiť čas modlitieb. Tak som si šla dole pre modlitbu, aj keď výzva bola o niečom inom. Fiesta bola o radosti. Radosť, ktorá nie je podmienená vonkajšími okolnosťami. Ako je napísané v Nehemiášovi 8:10 “Radosť v Pánovi je mojou silou.” A je to tak. Keď trávime s Ním čas, dostávame silu všetko zvládnuť. Boh túži s nami tráviť čas. Tak ako trávil čas s Adamom a Evou v Rajskej záhrade. Tak aj každý z nás s Ním môže tráviť čas.

Blížil sa dámsky víkend vo Svätom Juri a ja som si hovorila, že nedávno som bola na Fieste, tak nemusím ísť na ďalšiu akciu pre ženy. Keď som to potom hovorila aj Bohu, tak mi povedal, že nemusím tam ísť ako pasívny poslucháč. Tak som nemala výhovorku neísť, keď ma aj Roman púšťal. V piatok bol síce výborný program, ale ak by som tam bola len kvôli Paťke, tak by sa aj tak oplatilo prísť. Paťka má psychické problémy spať sama na izbe. Jej spolubývajúca musela na noc odísť domov, tak hrozilo, že bude sama. Ja som dostala sama izbu, lebo som prišla s Nemom a tak som Paťke dovolila sa ku mne prisťahovať.

Na druhý deň som nemohla zostať na celý program, ale prišiel pre mňa Roman spolu s celou posádkou našich detí a vyrazili sme na východ do Hermanoviec. Naši drahí priatelia, misionári John a Daralena Beanovci vydávali svoju poslednú dcéru. Bola to nádherná americko-rómska svadba. Vďaka tomu, že medzi pozvanými boli aj Romanovi rodičia, sme naše dve mladšie ratolesti nechali na starosti im a my sme sa v noci presunuli do Lučatína. Tam nás zase pozvali kamaráti, s ktorými sme sa zoznámili minulý rok počas Campfestu. Je to slovenská rodinka s piatimi deťmi a šiestym bábätkom na ceste, ktorá bola desať rokov na misii v Jordánsku. Tento vzácny manželský pár sa spolu s ďalšími dvoma rodinami venujú dorastencom. Oni nás pozvali ako hostí porozprávať o našom vzťahu s Bohom na víkendovku, kde bolo cez dvadsať mladých ľudí. Nakoniec sme sa spolu so všetkými vedúcimi modlili za každé dieťa, ktoré si prišlo pre modlitbu.

Cestou domov sme sa ešte zastavili v Banskej Bystrici, keďže Lučatín je na skok odtiaľ, a stretli sme sa s Jojom a Bohunkou Brenkusovými. Oni sú našim darom od Pána. Naši spolupracovníci v Kristovi. Bez ohľadu kde sa stretneme, či sme uprostred námestia, alebo v Mc Donalde, tak sa jedni za druhých modlíme.

Za posledné mesiace sme boli niekoľkokrát v Českej republike, okrem Kairosu, nás zavolali ešte aj do Brna a Valtic. Do Brna sme išli na akciu Action in the city, ktorú organizovalo AC Brno a bola to evanjelizačná akcia v centre mesta. Akcia bola skvele zorganizovaná a našou úlohou bolo zodpovedať zopár otázok na pódiu počas diskusie. Do Valtíc nás pozvala miestna domáca skupinka Apoštolskej cirkvi v Břeclave, aby sme došli hovoriť do jednej valtickej kaviarne o indiánoch. Verím, že tieto dve akcie splnili účel, na ktorý sme tam išli a my sme mohli byť svedectvom a svetlom na slávu nášho Boha. Tu si môžete pozrieť fotky.

Fotky z Brna

Fotky z Valtíc

Jednou z mojich túžob za tento prvý polrok, bolo zorganizovať stretnutie ohľadom financovania misionárov na Slovensku. Naša legislatíva nemá vo svojich tabuľkách miesto pre misionára, zatiaľ. A tak misionári musia špekulovať v akej pozícii budú voči slovenskému štátu. Verím, že túžbou každého misionára je, aby robil veci čo najčistejšie nie iba voči svojim partnerom, ktorí ho podporujú v tom čo robí, ale aj voči štátu. To nie je vždy také jednoduché, ako to zneje. A aj preto sme sa stretli na Sreznevského, aby sme dali hlavy dokopy a skúsili sa niekde v tejto oblasti pohnúť vpred.

Toto stretnutie nám znova potvrdilo dôležitosť servisnej organizácie, ktorá by mohla zobrať na svoje plecia všetky tie technické detaily, o ktorých lokálny pastor a zbor nemá veľa informácií. Stretnutie nemalo byť jediné svojho druhu, ale malo rozvíriť vodu v tejto oblasti. Riešenie je komplexnejšie a veľmi individuálne, kvôli unikátnej situacii každého misionára. Prosím modlite sa, aby sme mali múdrosť v tejto oblasti a veci nastavili tak, aby boli použiteľné aj pre ďalšie generácie misionárov. Ak si právnik, ekonóm alebo sa minimálne pohybuješ v oblasti financovania a máš na srdci zahraničnú misiu, tak sa nám kľudne ozvi aj so svojimi postrehmi a radami a buď súčasťou toho, čo robí Boh na Slovensku.

V Banskej Bystrici sme zorganizovali druhé stretnutie slovenskej misijnej siete, na ktoré opäť prišli zástupcovia rôznych denominácii. Sme vďační Sheldonovi Armitage za skvelé vedenie tohoto stretnutia, vďaka čomu sme mohli využiť spoločný čas efektívne a spoločne budovať túto medzidenominačnú platformu, na ktorej už vznikajú základy pre rozvoj zahraničnej misie.

Počas konferencie Kairos v Rumunsku sme stretli jedného Nemca, ktorý je riaditeľom misijnej organizácie v Nemecku. Keď sme sa rozprávali o tom čo robíme na Slovensku, tak on nám povedal, že kľudne sa môžeme niekedy prísť pozrieť do ich organizácie ako fungujú a oni nám všetko poukazujú a odpovedia na všetky otázky. Ja som v tom momente chytil telefón do ruky a pýtam sa ho, že tak kedy konkrétne môžeme prísť. Často robím také impulzívne rozhodnutia a učím sa dôverovať Bohu, že tie impulzy prichádzajú od neho. Až pár dní pred odjazdom do Nemecka, ma prenikla taká otázka, že načo tam vlastne ideme. Nevedel som, čo to je za organizáciu, nevedel som ako funguje, jediné čo som si potvrdil bolo to či nás čakajú. A tak som si povedal, že to bude minimálne skvelá príležitosť stráviť dvanásť hodín v aute s Jojom Brenkusom a Maťom Mrvom. Z tých dvanásť hodín čo sme cestovali, sme sa o misii na Slovensku rozprávali tak jedenásť hodín. Zostatok boli nejaké osobné veci a zopár podriemaní. Ja som sa rozhodol, že si nepodriemem, lebo som šoféroval. Okolo jedenástej večer sme dorazili do malého nemeckého mestečka blízko holandských hraníc. Andreas, riaditeľ misijnej organizácie, nás privítal a ubytoval v ich budove. Ráno o 7:45 sme mali byť pripravení na spoločné raňajky. Zaspal som skôr, ako sa moja hlava dotkla vankúša.

Ráno sme boli pripravení. Po raňajkách, na ktorých sme spoznali Andreasovu ženu a ďalších dvoch misionárov, ktorých Boh povolal do Afganistanu a následne naspäť do Nemecka aby pomohli Andreasovi a jeho žene, sme mali spoločné chvály. Zvyšok dňa až do piatej sme strávili s Andreasom, ktorí nám veľmi trpezlivo odpovedal na všetky naše otázky a odkrýval nám do hĺbky ako funguje ich misijná organizácia. Zastrešuje sto misionárov a funguje v spolupráci s vysielajúcimi zbormi, ktoré, ako aj my na Slovensku veríme, sú vitálnou súčasťou každého misionára. Okolo pol šiestej sme vyrazili na cestu naspäť na Slovensko. V aute sme sa všetci traja zhodli, že odchádzame o kus múdrejši a veľmi povzbudení k ďalšiemu napredovaniu. Okolo pol šiestej ráno sme dorazili do BA a kým som zaparkoval, tak Jojo kúpil lístky na vlak do Košíc, ktorý odchádzal 6:01 z bratislavskej Hlavnej stanice. Cestou sme sa ďalej s Jojom rozprávali a občas aj zadriemali. Do Košíc sme išli kvôli stretnutiu s biskupom apoštolskej cirkvi na Slovensku, Jánom Libom. Boli sme s Jojom vyčerpaní, ale zároveň sme vedeli, že chceme využiť túto príležitosť, keď si biskup našiel na nás čas. Večer o piatej sme nastúpili na vlak do Bratislavy, domov sme došli okolo desiatej večer. Bolo to náročných a intenzívnych vyše tridsať hodín, ktoré nás posunuli vpred.

V auguste nás čaká PEM kurz, ktorého súčasťou bude aj prvý Kairos kurz na Slovensku. Keby mi niekto pred pol rokom povedal, že v roku 2019 bude na Slovensku Európsky misijný kurz pre misijných adeptov, na ktorom budú prednášať lektori z celého sveta a prvý kurz Kairos v slovenčine, tak Vám poviem, že máte rovnako bláznivé sny ako ja. Pred rokom nám zamietli víza a my sme sa ocitli na Slovensku, s veľmi malou indíciou a to bolo že máme pomôcť druhým, aby išli. Boh to naplánoval tak, že všetkým musí byť jasné, že to nebol plán nikoho z nás, ale že toto celé bolo zorchestrované v nebi.

PEM (Pentecostal European Mission) kurz je pre adeptov na misiu. Asi osem lektorov z celého sveta s bohatými osobnými skúsenosťami z misie, prídu prednášať na rôzne témy, ktoré pomôžu misionárom v praxi. Tento kurz síce nie je lacný na slovenské pomery. Celý stojí 350 eur, ale za tieto dva týždne dostane budúci misionár základy, ktoré sa preberajú na vysokých misiologicko-teologických školách celý semester.

Súčasťou kurzu PEM je aj kurz Kairos, ktorý je naozajstným úvodom do misiológie a je určený pre každého kresťana. Tento kurz dáva celistvý obraz o Božej misii pre tento svet a každého povzbudzuje k tomu, aby bol súčasťou Božej misie. Lebo Boh je na misii a my sme na misii s Bohom. Kairos by som odporučil každému jednému z vás aj keď viete že vaše povolanie je ostať na Slovensku. Osobne som stretol misionárov, ktorí majú 20+ ročné skúsenosti z misijného pola a keď si prešli kurzom Kairos, povedali, že zažili WOW moment, keď im Boh zjavil jednu zo svojich nadprirodzených stratégií a úmyslov s človekom. Sám som si prešiel kurzom Kairos a zažil som ten moment a znova keď som ho v Čechách učil, tak som si nanovo uvedomoval Božiu veľkosť a lásku.

Tento kurz sa uskutoční 18. - 23.8. a dá sa naňho prihlásiť TU. Bude sa konať v stredisku Berea, Modra- Harmónia. Poplatok za kurz je 140 eur, v čom sú zahrnuté ubytovanie, strava a študijné materiály. Viac informácií si môžete prečítať v brožúre kurzu tu. Keďže uzávierka prihlášok už oficiálne skončila, tak ma v prípade záujmu prosím kontaktujte na mojom telefónnom čísle 0948910422.

Posledné mesiace som začal hovoriť aj o mojom tajnom sne a to je mať misijný dom v Bratislave. Moja predstava misijného domu je, aby mal niekoľko bytových jednotiek, aby tam mohli bývať misionárske rodiny, keď prídu na Slovensko alebo na Slovensku musia zostať nejaké obdobie. Áno, napríklad aj naša rodina, rodina Brenkusovcov a Mrvovocov. Misionári, ktorí sú povolaní k národom nemajú totiž ambície, aby si tu budovali domy, ale niekde bývať musia. Tak isto ak niekto príde na dva týždne, či tri mesiace kvôli vízam, alebo navštíviť rodinu tak potrebuje niekde bývať. A aj keby dotyčný mal svoj byt, ktorý dáva do prenájmu tak na tri mesiace nemôže vyhodiť svojich dlhodobých podnájomcov, aby tam mohol bývať. Tak isto nechce byť záťažou pre svoju rodinu ak náhodou majú veľký dom. Preto je potrebné mať dom pre misionárov, a prečo v Bratislave? Lebo sem si musia aj tak všetci prísť vybaviť víza na ambasádu alebo do Viedne, ktorá je od Bratislavy vzdialená iba 60 km. Ak by ste sa ma pýtali akú budovu si predstavujem, tak by som Vám povedal, že sa modlím za nejakú starú opustenú ambasádu. Podľa mňa má taká ambasáda všetko, čo potrebujeme. Má kancelárske a obytné priestory a umiestnenie ambasád je vždy v centre Bratislavy. Ja viem znie to šialene, aj mne samotnému sa nechce veriť, že to tu takto píšem. Ale s Bohom treba snívať sny, cez ktoré sa On môže osláviť. Modlite sa s nami za misijnú ambasádu.

Plánovali sme ísť do Lower Brule na POW WOW prvé augustové týždne rozdávať vodu a navštíviť našich drahých v Lower Brule. Avšak za posledné týždne sa stalo niekoľko závažných vecí, ktoré nás zneistili. V prvom rade chceme činiť vôľu nášho Otca v nebesiach aj v tejto oblasti. Zdalo sa nám, že by bol celkom vhodný čas navštíviť Lower Brule po roku ako manželia a oprášiť vzťahy s ľuďmi, ktorých nám Boh dal. Pravdupovediac nemáme v tom pokoj, je to pre mňa veľmi čudné, ale vyzerá to tak že ešte nenastal náš čas návštevy. Ľudia sa ma pýtajú, či sa tam ešte chcem vrátiť. A ja mám obrovské problémy odpovedať na túto otázku, lebo Roman v tele by zakričal: “jasneeeeeeeeeee, že sa chcem vrátiť do Lower Brule”, ale môj duch hovorí, že nechce ísť nikam bez Boha. Nesnažím sa nič zduchovnievať, ale tak sa cítim. Pôjdeme, keď nám Boh da zelenú, lebo poslušnosť je viac ako obeta.