Keď sme prišli minulý rok na Slovensko, nemali sme auto. Blahovci, Barčini rodičia, nám požičali svoje auto, ktoré bolo 7-miestne a používali sme ho až do konca januára 2019 aj keď sme už štyri mesiace nebývali u nich v Malinove. Ale tým, že sa nám v decembri narodil Nehemiáš, sme sa už všetci ako rodina do auta nezmestili. Náš príbeh s autom začal ešte minulý rok, keď sme boli v USA a mysleli sme si, že tam ostaneme a že keď budem zamestnaný v škole, tak budem mať príjem za ktorý si budeme schopní kúpiť novšie auto. Teda také, ktoré sa nám nepokazí niekde na ceste ako väčšina áut, ktoré sme dovtedy mali. Začali sme sa modliť za auto, ktoré nebude staršie ako tri roky. Po tom, čo sme ostali na Slovensku sme sa neprestali modliť aj keď ja som si nevedel predstaviť, že budeme mať na to, aby sme si mohli kúpiť nové auto. Pravda je taká, že ja milujem staré autá. Najkrajšie sú tie z osemdesiatych rokov. Ale realita je, že ja si to auto neviem sám opraviť a tým pádom veľmi veľa zaplatím za opravu.
V auguste som začal behať po Slovensku kvôli stretnutiam a všímal som si autá a jedno konkrétne sa mi zapáčilo. Ale som si povedal, že ako by to vyzeralo keby sme si ako misionári kúpili nové auto. V septembri, keď sme boli na konferencii v Nitre, tak sme počuli kázať Petra Protera, ktorý hovoril o postoji chudoby. Vtedy som činil pokánie z toho, že som si myslel, že ako misionár nemôžem mať nové auto. Cestou domov z konfery som sa ospravedlnil aj deťom za svoju neveru a v pondelok sme všetci nabehli do Citroenu, kde mali ten model, ktorý som si vyhliadol. O tom sme už písali, že sme boli na viero-nákupe.
|
Neskôr ten mesiac sme boli na misijnej konferencii v Čechách a bola tam výzva na podporu misionárov, ktorí sa pripravujú odísť na misiu. Bola to špeciálna zbierka viery, kde sa ľudia mali najprv modliť a pýtať sa Boha koľko majú prisľúbiť. Spolu s Barčou sme sa po stíšení a rozhovore rozhodli, že im sľúbime 10% zo sumy, za ktorú sa dalo kúpiť to nové auto. Bola to suma, ktorú sme nemali a ani sme nevedeli ako by sme sa k nej mohli dostať. Na chladničku sme si vyvesili obrázok nášho budúceho auta v rôznych farbách a modlievali sme sa zaňho. Po nejakom čase sme sa všetci doma zhodli, že sa nám najviac páči hnedé. Keď som bol v novembri v Amerike vypratať dom, v ktorom sme posledných šesť rokov bývali, tak sa mi veľa vecí podarilo predať. Keď som sa vrátil domov, tak sa pýtam Barči, že ktorý z dlhov si ideme zaplatiť a ona na mňa nechápavo pozerala a hovorí, že to ideme dať tým misionárom, ktorým sme to sľúbili. Takže všetko, čo som doniesol z USA sme im poslali a to bola iba polka sľúbenej čiastky.
Posledný novembrový týždeň nám napísali naši podnájomníci, že dostali možnosť nového bývania a že do týždňa sa budú sťahovať. Na začiatku decembra sme teda nabehli do bytu, ktorý sme si kúpili s Barčou pred trinástimi rokmi a zistili sme, že ten byt je dosť zničený a že ak ho chceme prenajímať tak ako posledných desať rokov, tak do neho budeme musieť investovať. Na investovanie do bytu sme nemali a tak sme sa rozhodli, že ho predáme. Realitka si ho nafotila a v ten týždeň ako ten byt zavesili na internet sa našiel kupca, ktorý ešte v ten týždeň podpísal predkúpnu zmluvu a zaplatil realitke zálohu. Podľa rozprávania sme očakávali, že predaj môže trvať niekoľko mesiacov, lebo ten byt nebol v najlepšej lokalite. Kvôli vianočným sviatkom sa všetko dotiahlo až na konci januára, ale už pred Vianocami sme vedeli, že keď si poplatíme naše dlhy a pošleme druhú časť sľúbeného daru misionárom, tak nám zostane nejaká sumička na akontáciu auta. Pravdupovediac som trošku dúfal, že nám dá Boh auto pod stromček a každý jeden deň som čakal na to ako to spraví.
Medzi sviatkami som obehal všetky predajne áut, ktoré ponúkajú 8-miestne modely. Dostal som rôzne ponuky, ale stále sa mi najviac páčil model auta, ktorý vyrába Citroen, Peugeot a Toyota. Z týchto troch som si myslel, že kúpime Citroen ale nakoniec mi v Toyote dali najlepšiu ponuku s tým, že oni ako jediní majú dlhšiu záruku na tento model. Ponuku ktorú mi dali bola na ročné auto, ktoré sa malo vrátiť do leasingovky až po desiatom januári. Tak som im povedal, že niekedy na konci januára budem mať peniaze a že ak ho ešte budú mať, tak si ho rád pozriem. Ďalej som to už neriešil.
V januári som si povedal, že sa budem modliť a pôstiť, lebo celé toto obdobie nie je pre nás vôbec jednoduché a chcel som, aby kroky ktoré urobím a robím boli tie ktoré chce odo mňa Boh. Veril som tak isto, že dostanem odpoveď ohľadom auta. Keď prišiel posledný deň pôstu, tak som odpoveď nemal a pýtal sa Boha, či sa mám pôstiť dlhšie. Na druhý deň som išiel za našim pastorom a ďalšími staršími zboru a poprosil ich o modlitby. Keď sa modlil Pasho, tak si pre mňa pýtal odpoveď do desiatej hodiny večer môjho extra neplánovaného dňa pôstu. Aby bolo jasné, tak od Boha som si pýtal potvrdenie, či máme ísť do toho leasingu a tým sa zaviazať mesačne splácať auto. Prosil som si potvrdenie nielen v našich hlavách, ale aj nejaké fyzické potvrdenie. Modlil som sa, aby sme dostali peniaze v hodnote jednej splátky auta.
O pol desiatej večer som ležal na posteli a čítal si bibliu z Matúša 14. kapitoly. Učeníci tam prosia Ježiša, aby poslal dav ľudí, ktorý ich nasledoval, sa najesť do mesta. A Ježiš hovorí učeníkom, aby oni dali jesť ľuďom. A oni odpovedali, že NIČ nemajú, iba päť chlebov a dve rybičky. Následne Ježiš povedal učeníkom, aby mu to priniesli. On to požehnal, lámal a rozdával a najedlo sa 5000 mužov plus ženy a deti. Keď som si to čítal, uvedomil som si, že to ako sa správali učeníci je také ako sa správam ja. Prosím Boha, aby sa postaral o moju potrebu a keď mi Ježiš hovorí, že sa mám o ňu postarať ja, tak Mu hovorím, že nič nemám. Vtedy sa mi otvorili oči a uvedomil som si, že pár dní pred tým som bol v jednom zbore hovoriť o misii medzi Indiánmi a dostal som obálku s peniazmi z dobrovoľnej zbierky. Vystrelilo ma z postele a utekal som spočítať koľko tam je peňazí a bolo tam toľko, koľko mala stáť jedna splátka na naše nové auto. Bol som premožený Božou dobrotou.
Na druhý deň som sa ozval chlapíkovi z Toyoty a spýtal sa ho na to auto, ktoré malo prísť začiatkom januára. Bol skoro koniec januára a chlapík mi do telefónu hovorí, že áno ešte ho majú, lebo nám ho rezervovali. Z toho som bol šokovaný, lebo ročné auto s 15 000 najazdenými kilometrami v takej sume by mohli predať v priebehu pár hodín na internete. Ešte ten týždeň sme sa na neho išli pozrieť. Bolo také, aké sme si vysnívali. Hnedé, ten najdlhší model a s rádiom na bluetooth. Auto malo vymenený olej a dávali nám ho s letnými pneumatikami a ešte so štvorročnou zárukou na poruchy z výroby. Keď sme došli domov, tak hoci sme boli nadšení, znova ma prepadol strach, že či to nie je príliš drahé auto pre misionárov. A tak som kontaktoval jedného kamaráta z nášho zboru, ktorý pozná jednu aukčnú spoločnosť v zahraničí, cez ktorú sa dajú kúpiť ojazdené autá v dobrej cene. A keď mi poslal návrhy áut, tak som si uvedomil, že sú len o trošku lacnejšie, ale majú najazdených minimálne 100 000 km a nemajú žiadnu záruku. Ako som nad tým rozmýšľal cez víkend, tak som pokračoval v čítaní evanjelia Matúša. V 15. kapitole sa píše o nasýtení 4000 mužov zopár chlebmi a rybičkami a v 16. kapitole sa Ježiš naváža do farizejov a neskôr hovorí učeníkom, aby sa nenakazili kvasu farizejov. Učeníci si ale zabudli doniesť chleba a tak rozmýšľali, že čo budú jesť. Vtedy im Ježiš veľmi prísne povedal, že vy maloverní, čo nevidíte, že som nasýtil 5000 a potom 4000 so zopár chlebmi a rybičkami a ešte aj ostalo a vy sa strachujete, že budete hladovať? A keď som to čítal, tak to bolo ako keby Ježiš mne osobne hovorí, že Roman, nebuď maloverný, však nevieš, že posledné roky sa starám o teba a tvoju rodinu a nič ti nikdy nechýbalo a ešte ste mali dosť aj iných požehnať? Činil som pokánie a povedal som si, že už nemôžem Boha ďalej provokovať a musím vykročiť vo viere. V pondelok nám prišli peniaze a pustili sme sa do kúpy auta. Vo štvrtok večer som ho doviezol na Kramáre. Boh nám požehnal auto do ktorého sa všetci zmestíme, ktoré je nové a do ktorého nemusíme každý mesiac investovať, aby nám fungovalo. Sme veľmi vďační nášmu nebeskému Otcovi, že aj tento kopec nám pomohol zdolať. Toto svedectvo nemá byť na oslavu našej viery alebo propagácie evanjelia prosperity, ale na oslavu nášho nebeského Otca, ktorý naplní každú našu a vašu potrebu.
|