Rád by som Vám spolu s Barčou povedal ako sa máme a čo sa deje v našich životoch. O tom ako sme sa mali počas karantény nebudem veľa písať, lebo je ľahko predstaviteľné aké to asi bolo, so šiestimi deťmi, v trojizbovom byte na jedenástom poschodí. Ale všetci sme to prežili v dobrej nálade aj keď pár šedivých vlasov mi pribudlo. Ako sme Vám spomínali v poslednom update na videu počas karantény, tak som sa s Jojom veľmi intenzívne modlili a verím, že hlavne preto sa nám podarilo urobiť dva online Kairos kurzy a následne po skončení prísnych opatrení o zhromažďovaní ľudí aj jeden fyzický kurz v Košiciach. Okrem toho tieto modlitby pohli veci s pozemkom, o ktorom sme písali na facebooku Hawran Ministry. A o tom bude väčšina nášho newslettera, lebo je to niečo, čo intenzívne otriasa našou rodinou a chceme, aby ste boli súčasťou toho procesu, lebo mnohí z vás nie ste iba pozorovateľmi, ale ste aktívnou súčasťou našej misie cez modlitby alebo finančnú podporu.

Keď som si v roku 2018 písal svoje túžby a sny pre Slovensko, tak som o nich v tom čase nemohol povedať ani Barče. Keď som si ich spätne čítal, tak to trhalo s mojim kútikom. Uvedomoval som si, že musím byť veľmi opatrný komu a kedy poviem o snoch, ktoré mi Boh dáva pre Slovensko. Áno, verím že sú to Božie sny, pre ktoré sme boli povolaní na toto obdobie na Slovensko. Postupom času, ako dozrievali tieto Božie sny v mojom srdci, som o nich začal hovoriť ľuďom. Medzi moje najodvážnejšie sny patrí ambasáda v Bratislave a misijné tréningové centrum. Na misijnú ambasádu mám už vybratý dom na hradnom kopci. Ja už len čakám kedy Boh otvorí dvere. Okrem modlitieb v tom neviem veľa urobiť. Potom tu je to misijné tréningové centrum. Vždy, keď som rozmýšľal nad misijným tréningovým centrom, tak som rozmýšľal, že najprv potrebujeme ľudí, ktorí budú ochotní spravovať to centrum a takisto potrebujeme záujemcov o zahraničnú misiu. A tak som tréningovému centru veľkú pozornosť nevenoval. Keď som bol raz na obede s Patrikom Higginsom, pastorom medzinárodného zboru v Bratislave, tak sme náhodou stretli Cyrila Melota, ktorý bol kedysi tiež pastorom medzinárodného zboru v Bratislave, ale Boh ho povolal do inej oblasti služby. Patrik a Cyril sa dobre poznajú, ale ja som Cyrila stretol len tri krát v živote. On totiž došiel na Slovensko, keď sme my už boli v Lower Brule a odišiel mimo Slovenska predtým, ako sme sa vrátili. Ale vedeli sme o sebe a boli sme v kontakte na facebooku. Vtedy na tom obede sa ma Cyril spýtal, že čo teraz robím na Slovensku a tak som mu v pár minútach povedal do čoho nás Boh povolal. On mi na to povedal, že vie o jednom pozemku, a že tí majitelia hľadajú kresťanov, ktorým by ho mohli dať na službu. Bola to veľmi zaujímavá informácia, ale v tom čase som si nevedel predstaviť, že by sme s tým niečo robili, lebo sme rozbiehali Kairos kurzy, snažili sme sa rozbehnúť misijnú sieť a prekonávali sme proces návratu z misijného pola. Ja som v tom čase videl naše miesto v Bratislave a preto som sa intenzívne modlil za misijnú ambasádu, ktorá by mohla slúžiť misionárom, ktorí sa vrátia na Slovensko na krátky alebo dlhý čas, alebo sú v poslednej fáze pred odchodom a potrebujú bývanie. Keď sa rok 2019 blížil do svojej poslednej časti, tak sme si uvedomili, že my ako rodina bývame v tomto byte už rok a že sme si povedali, že v tom byte budeme maximálne rok. Preto sme nechali na stenách staré tapety a vlastne sme nič veľmi neprispôsobovali našej veľkej rodine. Takže sme sa začali intenzívne modliť za nové bývanie pre našu rodinu. Rozmýšlali sme, že by sme sa presťahovali do Banskej Bystrice, kde sme dostali ponuku na prenajatie jedného domčeka od misionárov. Na domček sme sa boli aj pozrieť, ešte pred karanténou. Skúsili sme prihlásiť Sinai, ktorá má ísť tento rok do prvého ročníka, do školy Narnia v BB, lebo sme počuli veľmi dobré hodnotenia od našich priateľov misionárov Brenkusovcov. Prihlásenie bolo neúspešné tak ako aj prenajatie domčeka. Keď udrela najtvrdšia karanténa, tak som začal mať s Jojom Brenkusom veľmi intenzívne modlitby a modlili sme sa aj za misijnú ambasádu a tréningové centrum. Raz, keď som si volal s českým misionárom, ktorý je mimo Čiech, tak mi hovoril o svojom sne a túžbe, aby vznikla taká misijná dedinka ako mali moravskí bratia a počas toho ako mi to rozprával, ma prenikla vášeň pre tréningové centrum. Uvedomoval som si, že mojou najväčšou prekážkou v posunutí dopredu s tým pozemkom boli ľudia a zrazu som si uvedomil, že mám ľudí. Že my ako rodina sa chceme sťahovať, že naše deti sú pripravené sa sťahovať, že všetky naše bratislavské záväzky zrazu skončili. Škola, krúžky, hokej a starí rodičia, ktorí nám počas karantény nemohli pomáhať s deťmi, všetko toto bolo zrazu preč. A nám nebránilo nič. A tak som napísal Cyrilovi a začali sme riešiť ten pozemok. Boli sme sa tam pozrieť koncom apríla s Brenkusovými a Marinicovými. Deň pred našim výletom Barča dostala na modlitbách istotu, že ak budeme môcť bývať v dome, ktorý je priamo susediaci s pozemkom, tak to bude znamenie, že tam máme ísť, ale nič mi o tom nepovedala. Cesta trvala asi tri a pol hodiny z Bratislavy a keď sme podľa navigácie dorazili do Rimavskej Seče, tak svietilo slnko.

Dedinka je umiestnená na Južnom Gemeri asi 6 km od južnej trasy BA- KE, 20 min. za Rimavskou Sobotou. Z dedinky to je možno 1 km vzdušnou čiarou k maďarským hraniciam. Na prvý pohľad pekná dedinka nás privítala svojim kostolom a kúsok vedľa kostola bol pozemok. Veľký, vyše 4000m² so starou zrúcaninou sýpky a nespočítateľne veľa smeťami. Z jednej strany pozemku je mestský úrad a z druhej stál veľký dom. Keď sme si pozemok celý prešli, tak sme sa spolu modlili a po skončení som nahlas povedal, že keď sa nám podarí kúpiť tento dom, tak je to to pravé miesto pre tréningové centrum. Jaro a Jojo teda zaklopali na dvere domu a pýtali sa domácich či sú ochotní predať svoj dom. Pani domáca po slovensky nehovorila a ujo nám s lámanou slovenčinou povedal, že nechcú predať, lebo si ten dom prerábajú, aby v ňom mohli bývať so svojimi deťmi. Odporučili nás na dom, ktorý bol oproti, že oni kedysi predávali nech sa ideme spýtať tam. A tak sme vyskúšali niekoľko domov s otázkou, či a za koľko nám predajú svoje domy. Nikto nechcel predať. Jeden z dôvodov prečo si myslím, že Rimavská Seč je perfektné miesto pre misijné tréningové centrum je, že na Slovensku asi nenájdete tak skvelú misijnú lokalitu, kde sa po slovensky dohovoríte veľmi ťažko a máte tam okrem slovenskej kultúry aj maďarskú a rómsku. Odišli sme so zmiešanými pocitmi. Mňa osobne preniklo, že to miesto je úplne na konci sveta. Zrazu som si uvedomoval, že som nikdy na Slovensku nežil mimo Bratislavy. (Malinovo nerátam, lebo počas toho sme stále fungovali v Bratislave, teda čo sa týka školy, kamarátov a práce). Barča sa začala s deckami modliť za toto miesto a dokonca našla v Rimavskej Sobote školu pre naše deti a prihlásila do nej Sinai, lebo ako prváčka musí byť niekde prihlásená. Tak isto je prihlásená aj do Bratislavy na evanjelickú základku, kde chodili naše decká minulý rok. U mňa sa začal vnútorný boj. Na jednej strane hovorím, že pôjdem kdekoľvek a na druhej, to kdekoľvek pred pár rokmi nezahrňovalo ani Slovensko. A nie to ešte prevažne rómsku dedinu pri maďarských hraniciach a 300 km od Bratislavy. Napadlo mi, že by bolo pre mňa lahšie ísť do džungle v amazonskom pralese bez elektriny ako do Rimavskej Seče. Boh má, ale zmysel pre humor a je možné, že Rimavskú Seč nazvem domovom za nejaký čas. Kedysi som si nevedel predstaviť, že navštívim USA, neskôr som tam bol misionárom. Božie cesty nie sú zjavne naše cesty.

Neskôr sme boli v Rimavskej Seči ešte trikrát. Začali sme komunikovať aj s majiteľmi toho veľkého pozemku so zrúcaninou, ktorí bývajú v Nemecku. Rozprávali sme o tom, za akých podmienok by nám darovali ten pozemok. Oni veľmi túžia, aby ten pozemok slúžil Bohu a modlia sa spolu s nami, aby nám Boh otvoril dvere alebo zavrel dvere. V dome, ktorý susedí s pozemkom, som počas druhej návštevy Rimavskej Seče nechal svoje telefónne číslo, aj keď mi bolo povedané, že to nechcú predávať. O štyri dni neskôr mi zvonil telefón, že nech im dám ponuku, že si to možno rozmyslia. Na tretej návšteve sme tam boli s celou rodinou a boli sme sa aj pozrieť, ako to vyzerá v tom dome. V podstate to vyzerá ako tesne pred prerábkou, respektíve ako holobyt, s tým, že jedna malá časť domu, kde už bývajú rodičia, je prerobená. Po treťom návrate z Rimavskej Seče som znova hovoril s majiteľmi z Nemecka a oni mi povedali, že zo zadnej strany pozemku je ešte jeden susedný dom, ktorý je postavený ilegálne a určite by sa dal kúpiť lacnejšie. Takže keď sme tam boli štvrtý krát, tentokrát s Riou Beničákovou a Mrvovcami, tak sme sa boli pozrieť aj na ten dom. Ten vyzerá v takom nedostavanom móde. Keď sme sa spýtali, že či ho nechcú predať, tak z neho začalo vychádzať toľko ľudí, že by jeden neveril. Každopádne to nechcú predať.

Toto je prvé zo série ôsmych videi, ktoré sme natočili počas našej štvrtej návštevy Rimavskej Seče dňa 21.7.2020. Na konci videa sa dá prejsť na nasledujúce video zo série.

Spolu s Mrvovcami sme sa boli pozrieť na stavbu starej sýpky, aby sme zistili, či ju budeme musieť zbúrať, alebo sa bude dať použiť ako konštrukcia pre novú stavbu. Maťo na pohľad zhodnotil, že by sa to dalo použiť. Zase sme navštívili aj ten prvý susedný dom, tentokrát sme zistili, že dom má dve studne a Barča natočila zopár videí. V júli sme boli na dva dni aj v Lučatíne, aby sme sa modlili a zistili, či sa nemáme presťahovať práve do okolia Banskej Bystrice, ako sme mali na začiatku zaumienené. Danny nás totiž upozornil, že keď niekde pôjdeme úplne sami, tak nás veľa energie bude stáť “prežitie” a málo energie ostane na službu, teda že je dôležité tam ísť ako tím - s inými rodinami. Preto som začal rozmýšľať, či na krátke obdobie napríklad dva roky, nemáme ísť bývať niekde do okolia Banskej Bystrice, čiže do blízkosti Brenkusovcov a ďalších misionárov v tej lokalite. Je totiž pravda, že naša TOP priorita na najbližšie dva roky je stále Kairos a nie tréningové centrum. Kedy bude teda priorita tréningového centra a na čo má vlastne toto tréningové centrum slúžiť?

Ja si myslím, že Kairos je skvelý nástroj na prebudenie kresťanov, ale nie je odpoveďou na to ako vyslať misionárov do zahraničia. Ovocie Kairosu uvidíme o pár rokov, keď začnú povstávať v našich zboroch ďalší ľudia, ktorým nestačí iba chodiť v nedeľu do zboru, ale budú chcieť byť aktívne zapojení do veľkého poverenia počnúc Slovenskom až po posledné končiny zeme. Viem, že mnoho takých tu už je. Vtedy je možné, že sa naplní slovo, ktoré som dostal tento rok v Jordánsku, že cez učenícku školu v Jordánsku prejde 100 Slovákov a 500 ľudí z východnej Európy do moslimských krajín. A na to všetko musíme byť pripravení. Rozmýšľať dnes nad tréningovým centrom je ako keď Noe mal začať stavať archu, ale nepršalo.

Takže na čo by slúžilo tréningové misijné centrum?
Raz sa ma niekto opýtal, čo by som robil, keby za mnou došla mladá rodina s dvoma deťmi, že chce ísť na misiu. A tak som začal rozmýšľať. Mladí ľudia to majú oveľa jednoduchšie, keď si chcú ísť vyskúšať misiu, ale ľudia čo si už zariadili rodinu a majú svoju kariéru to s odchodom na misiu majú oveľa zložitejšie. Ja sa roky modlím, aby zo Slovenska neodchádzali iba mladí ľudia, alebo jednotlivci, ale celé rodiny. Preto by som chcel, aby tréningové misijné centrum slúžilo hlavne týmto ľuďom, nevynímajúc ale ani mladých a slobodných.

Takže poďte snívať so mnou: Píše sa rok 2023, predstavte si rodinu s dvoma deťmi. Manžel pracuje aby uživil rodinu, manželka je na materskej. Manželia sa zúčastnili Kairosu pred dvoma rokmi a Boh im odvtedy dal na srdce Sýriu a tak sa ako rodina modlia za Sýriu. Posledné dva roky boli obaja manželia zapojení do služby vo svojom lokálnom spoločenstve. Zdelia sa o tom na svojej modlitebnej skupinke piatim párom, ktoré tam chodia a začnú sa pravidelne modliť za Sýriu. O pár mesiacov neskôr sa prizná iný pár z modlitebnej skupinky, že aj im Boh zapálil srdce pre Sýriu. Sú to manželia tesne pred dôchodkom, dcéru majú vydatú a syn im študuje na vysokej škole. Obidva tieto páry začnú teda rozmýšľať čo majú urobiť a tak prídu za svojim pastorom a vedením a poprosia ich, aby sa spolu modlili za túto službu a povolanie. Pastor a starší ich lokálneho zboru rozpoznajú ich povolania a s ťažkým, ale radostným srdcom, lebo strácajú dobrých služobníkov, im povedia, že sa za nich postavia. Vedenie zboru následne kontaktuje SMS - Slovenskú misijnú sieť, ktorá je medzidenominačná organizácia na prepájanie ľudí ohľadom zahraničnej misie. S vedením zboru a povolanými manželskými pármi sa stretne niekto z SMS, aby prediskutoval následné kroky. Na začiatok by to mohlo byť pustenie sa do hľadania “podpory”, čiže fundraisingu. Prvých 30 - 40% podpory nie je také ťažké zohnať, lebo sú oslovení ľudia z lokálneho zboru, ktorí dobre poznajú tieto dva páry a samozrejme je oslovená pokrvná rodina misijných adeptov. Toto všetko sa dá robiť popri práci, ale po nejakom období bude treba začať robiť radikálnejšie rozhodnutia. Na štyridsiatich percentách príjmu sa ešte nedá prežiť a zároveň je nutné investovať stále viac času do príprav na misiu. A preto tu prichádza možnosť využiť misijné tréningové centrum. Misijné tréningové centrum ponúkne ubytovanie a priestor pre misionárov, ktorí už sú v procese zbierania podpory a v procese odchodu. Od začiatku snívam, aby toto centrum bolo vybudované spolu s biznisom. Ja nechcem vytvárať biznis v rámci SMS, ale chcem pozvať už rozbehnutý biznis, ktorému sa oplatí prísť do tej lokality, aby nám pomohol s chodom budovy, ktorú bude tiež využívať. Nechcem aby sme museli fundraisovať na chod komunitného centra, prípadne hľadať akcie, aby sme sa uživili. Túžim, aby bolo misijné centrum sebestačné. Preto som začal komunikovať s podnikateľmi a rozprávať sa o tom, ako by si oni predstavovali spoluprácu na tomto projekte. V tomto hľadáme spoločnú cestu vpred, riešenie na to, ako by sa dali robiť veci. Neviem či to budú títo konkrétni biznismeni, ktorí s nami pôjdu do tohto projektu, ale zatiaľ hľadáme spoločnú cestu. Keď bude misijné centrum stáť a naše dve rodiny budú mať 30-40% svojho osobného fundraisingu, vtedy budú môcť prísť bývať do misijného centra. Ubytovanie ich nebude stáť nič, lebo to si odpracujú v už spomínanom biznise, dva-trikrát do týždňa, alebo na pár hodín denne. Súčasťou misijného centra bude aj príprava na odchod do cudzej kultúry, nebude to jazyková príprava, lebo tá ich bude čakať buď v cieľovej krajine alebo v jej blízkom okolí. Bolo by zbytočné učiť ľudi po arabsky tu na Slovensku, lebo je veľmi veľa arabských dialektov a naučiť sa treba ten, ktorý sa používa v dotyčnej krajine. Dôležité bude aj teambuilding medzi dvoma rodinami, prípadne medzi viacerými, ak sa pridajú aj iné rodiny. Bude to tiež zaťažkávacia a posledná skúška, ktorú si dotyční povolaní majú šancu vyskúšať pred tým, ako pôjdu do zahraničia. Rimavská Seč je jedno z mála miest na Slovensku, kde sa človek cíti ako v zahraničí, lebo sa často bez maďarčiny alebo rómčiny nedohovorí.

Túto víziu sa Vám snažím napísať preto, lebo hýbe naším rodinným svetom. Naše rozhodnutia ohľadom nášho bývania, školy našich detí a iných dôležitých osobných vecí v našom živote prispôsobujeme tomuto snu. Verím, že najbližšie roky máme byť na Slovensku, aby sme boli súčasťou Kairosu, Slovenskej misijnej siete a takisto aj misijného tréningového centra v Rimavskej Seči. Potom uvidime aký má Boh plán. Či veci, ktoré sme snívali, že sa budú diať v Lower Brule, prídu hneď potom, alebo to bude úplne nové miesto, za ktoré sa modlím už dnes. Iba Boh vie.

Ďakujeme, že nie sme sami a že za nami stojíte. Vážime si to viac ako to vieme dať najavo.

Septembrový update:

Boh nám neotvoril dvere, aby sme sa presťahovali do Rimavskej Seče ani do okolia Banskej Bystrice a tie, ktoré boli pootvorené zatvoril. Naše štyri staršie deti zahájili nový školský rok na EZŠ Palisády v Bratislave, kam chodili aj dva predchádzajúce roky. Plne dôverujeme Bohu, že nás presťahuje, keď bude na to ten správny čas. My naďalej pokračujeme vo vízii, ktorú nám dal, a chceme byť tým najlepším vplyvom na mieste, kde žijeme.